História obce
Obec bola osídlená už oddávna. Najstaršie archeologické nálezy z chotára obce pochádzajú zo staršej doby železnej (7-4st. pred Kristom). V roku 1996 sa v zahrade domu Tahotných našla vakovitá nádoba s obežným krúžkom pod okrajom. Nádoba sa našla vo väčších úlomkoch a bolo ju možné zrekonštruovať. Bola vyrobéna na hrnčiarskom kruhu a popri nej sa našiel aj predmet asi britva alebo nôž s brúsnym kameňom. Dokonca podľa názoru odborníkov je vrch Váraš stará keltska mohyla. Nálezy z tohto obdobia sa zaraďujú do 5. az 1. storočia pred Kristom. Podľa historika Jánosa Karáczonyiho bolo Semerovo trvalo osídlené už od 2.storočia.
Významné svedectvo pochádza z doby rímskej. Rímske táborisko, ktoré stálo pravdepodobne pri jazierku vytvorenom termálnym prameňom alebo podľa ďalšej hypotézy pod vrchom „Váraš“.
V stene tunajšieho kostola je zamurovaná tabuľa s torzom úradného nápisu z roku 229 (o nej viac v kapitole vzácna pamiatka obce). V chotári obce bolo objavené aj staromaďarské hradisko, o ktorom nás informuje J. Gáspár. Popisuje lebky z hrobu v chotári Semerova, ktoré sú dnes na neznámom mieste. Zaujímavý je kopec Váraš, ktorý sa do 19. storočia nazýval „Hradište“ (napr. starý záznam z roku 1780 v semerovskej rímskokatolíckej fare). Pravdepodobne pôvodne to bola keltská mohyla (podľa Eisnera), na ktorj sa usadili Slovania. V 8. – 9. storočí na tomto mieste vzniklo kniežacie hradisko, v ktorom bol postavený panský kostolí (teda náčelník a jeho skupina prijala kresťanstvo). Našli sa tu úlomky šedej točenej keramiky zdobené rytým ornamentom (Eisner) Neskôr hradisko vyplienili Starí Maďari a usídlili sa tu. Hradisko neskôr vyplienili aj Tatári.
Osídlenie bolo pôvodným sídlo rodu Szemere (v kapitolách sídlo mocného stredovekého rodu Szemere a Predslov), pochádzajúceho z kmeňa vojvodu Hubu, ktorý sa tu usídlil v časoch záboru vlasti. Dokladá to spis Imricha Szentpéterváryho „Scriptores rerum Hungaricarum tempore ducum regumque stirpis Arpadiane gestarum“, v ktorom píše, že už v roku 884 (kronikársky predpis obdobia okolo roku 1200) sa spomína „Huba a quo genus Zemera descendit“ a do roku 900 „Huba a quo prudens Zemera descendit“. Inak v celom okolí boli osídlenia Starých Maďarov. Okolo roku 1177 v listinách pannohalmského opátstva sa spomína Zemere de Simtei, teda Szemere zo Šintavy, ale či sa jedná o člena nášho rodu, nie je jasné. Z predchádzajúcich riadkov jasne vyplýva, že Semerovo je jednou z najstaršie historicky doložených obcí na Slovensku.
Prvá priama písomná zmienka o obci pochádza z roku 1210, kde je zapísaná ako Ecclesia Sanctus Michaelis de villa Scemera. Táto písomná správa neznamená vznik obce, ale len toľko, že sa nám zachovalo písomné potvrdenie o nej.
Prvá písomná správa o Semerove je z roku 1210 a obec sa tu uvádza pod menom Scemera. Táto prvá písomná správa neznamená vznik obce, ale len toľko, že sa nám zachovalo písomné potvrdenie o nej. Dôkazom jej dávnejšej existencie je listina z r. 1210, ktorou Ostrihomský arcibiskup Ján daruje kostol sv. Michala v Semerove Ostrihomskej kapitule pod podmienkou, že každoročne na Sviatok všech svätých im bude podávať slávnostný obed a pohostenie z príjmov tohto kostola. Taktiež za polovicu marky týchto príjmov sa má kúpiť každoročne vosk pre kostol sv. Vojtecha v Ostrihome.
Vyobrazenie prvej písomnej správy uvádzame v tejto publikácii ako fotokópiu originálu i v slovenskom preklade.
preklad :
„Ján, z Božej milosti arcibiskup svätej ostrihomskej cirkvi, všetkým, ktorí nazrú do tejto listiny, pozdrav v Pánu Ježišovi, ktorý je spásou všetkých. Je našou povinnosťou pohotovo vyhovieť zbožným želaniam prosiacich, ako aj skutočne splniť následné sľuby, ktoré neodporujú zákonom správneho uváženia.
A preto nech všetkým tým, čo to chcú počuť, je dobre známe, že sme na prosby a naliehanie nášho v Kristu milovaného syna, kustóda Michala, na večné časy odovzdali a darovali kostol svätého Michala v obci Semerovo spolu s dvomi kaplnkami, patriacimi k tejto farnosti v obci Nék a v obci Solad kanonikom nášho kostola a to z titulu odmeny vo večnosti, pod podmienkou, aby sa každoročne na sviatok Všechsvätých konal v tomto kostole a kaplnkách slávnostný obed či pohostenie a to z príjmov menovaného kostola a aby sa za polovicu marky z týchto príjmov zakúpil každoročne vosk na sviece pre kostol svätého Vojtecha.
No keďže dlhým časom sa vec častejšie vytratí z pamäti a to, čo má byť povinnosťou zbožnej mysle, po istom čase zastrie nevďačné zabudnutie a aj preto, aby táto naša darovacia listina získala silu trvalej stálosti, rozhodli sme sa ju opatriť podpismi a posilniť patrocíniom našej pečate.
V roku 1210 od narodenia Pána, za vznešeného uhorského kráľa Ondreja, keď ja nehodný som predstaveným svätej ostrihomskej cirkvi, keď v Kaloči je pánom biskupom Berthold, biskupom vo Váci dôstojný Boleslav, biskupom v Gyúri ctihodný Peter, za župana palatína Pocha a za županov Marcela v Báči a Bankona v Bihare.“
Obec Semerovo do 15. storočia
Prvý známy a písomne doložený zemepán Semerova bol Eustach zo Semerova / Leustachius de Scemera /. V listine z 1. júla 1247, v ktorej ostrihomská kapitula spísala na večnú pamäť mená a výroky svedkov, ktorí svedčili o rozdelení majetku v okolitých obciach medzi bratmi Tomášom a Balianom z jednej strany a Opourom z druhej strany, proti Markovi županovi Hontu. A práve medzi svedkami sa spomína aj Eustach zo Semerova.(1)
Rodina semerovského zemepána Eustacha pochádzala z Novohradskej župy. Jeho starý otec bol veliteľom šintavskej pevnosti. Brat Alexander bol majiteľom Veľkých Loviec a druhý brat Bartolomej zemepánom Kolárova. V roku 1290 dostali od panovníka ďalšie pozemky v Čúze / Dubníku /. Sem si preniesli aj svoje rodové sídlo a prijali nové rodové meno Čúzi podľa obce.
V roku 1416 si dal jej majiteľ Michal Čúzi vybudovať kúriu neďaleko kostola.
Obec Semerovo od 16. storočia
V roku 1532 Čuziovci odpredali časť svojich pozemkov Barbore Várdajovej a ona ich onedlho predala Tomášovi a Ondrejovi Sentmihálimu.
A práve v tomto období bolo Semerovo spustošené tureckými nájazdmi. Obyvateľstvo bolo vystavené ničeniu Turkov, ktorí po víťaznej bitke pri Moháči v roku 1526 prenikali čím ďalej aj na juhozápadné Slovensko. V roku 1552 malo Semerovo iba 7 domov a aj z tých boli niektoré zničené.
Po dobytí pevnosti Nové Zámky a obsadení okolitých obcí vyberali Turci od ich obyvateľov od roku 1664 riadnu daň. Vypracovali daňové zoznamy – deftery, podľa ktorých obec Semerovo patrila do komárňanského obvodu náhije a počtom domov a obyvateľov bola menšou dedinou. Daňovníkov bolo v Semerove 67.
V Semerove bolo 43 domov a každá domácnosť platila domovú daň – (džizje) 50 penzov. Celková suma domovej dane bola 2150 akče..
Desiatok z pšenice, ktorú odovzdávali Semerovčania Turkom, bol 6900 kíl. Jeden kejl vážil o niečo viac ako 10 kg. Dávka sa odovzdávala Turkom raz ročne hneď po žatve. Okrem pšenice odovzdávali poddaní miešané obilie v množstve 2200 kíl. Ďalší desiatok sa odovzdával z muštu / ale mohlo to byť mladé víno, burčiak a možno aj víno /. V kánúnnáme sa uvádza síce mušt, lebo náboženstvo zakazovalo piť Turkom alkoholické nápoje. Avšak to neznamená, že si tajne nevypili dobrého vína. Obec odovzdávala 1250 pínt. ( 1 pinta = 1,664 litra). Desiatok z úľov robil spolu pre celú obec 250 akče. Semerovčania pestovali šošovicu a hrach a z toho odovzdávali Turkom desiatok v množstve 90 keilov. Desiatok z ľanu a konopí predstavoval 80 akče. Dávku z chovu oviec / sem patrili aj kozy , tých však v Semerove bolo málo /odovzdávali dva razy. 645 akče bolo za chov oviec a dávka sa vypočítala z množstva chovaných oviec v obci. Mohli byť dávky z pasienkov a za stráženie polí. Peňažná dávka z oviec predstavovala 800 akče. Dávka z ošípaných bola 440 akče pre obec. Táto dávka sa dávala v dobe žatvy, a to v období „ psích dní“ , t.j. v druhej polovici júla. Výpočet bol rôzny. Iná suma sa platila za prasatá voľne sa pasúce a iná suma za prasatá vykŕmené.
Dávku z dreva a sena odovzdávali po kosbe v množstve 1 voza z každej domácnosti , čo predstavovalo v Semerove sumu 200 akče.
Svadobná daň a daň zo sudov. Táto dávka bola odstupňovaná. Ak sa vydávala dievka, platilo sa 10 – 60 akče, ak vdova, platilo sa 15 – 30 akče. Peniaze platili rodičia, ale niekde aj ženích. Za celú obec vtedy vyberali 175 akče.
Okrem vymenovaných dávok sa platili Turkom príležitostné dávky a dávky za užívanie rolí, v úhrnnej sume 215 akče. Takáto situácia jestvovala v Semerove až do 17. storočia. Dňa 19. augusta 1685 sa podarilo zvíťaziť cisárskej armáde a vyhnať Turkov z Nových Zámkov. Vtedy oslobodili aj Semerovo od Turkov.
V tomto období sa stretávame s ďalším vojskom, a to cisárskym a povstaleckým kuruckým priamo v chotári obce, kde sa medzi nimi odohrali krvavé boje. V roku 1704 v časti obce PIRT nad Surovinou porazil cisársky generál Heister kurucké vojsko. V roku 1708 ustupovalo porazené kurucké vojsko cez Semerovo prenasledované cisárskym vojskom. Semerovčania sa skryli na Hradišti (Váraši), aby si zachránili holé životy. Aj posledné boje potlačeného kuruckého povstania v roku 1710 neobišli chotár obce
V roku 1715 sa uskutočnil daňový súpis, v ktorom sa poddaní sedliaci uvádzajú menovite aj s výmerou pôdy, na ktorej hospodárili. No sú tu zapísaní menovite aj želiari, ktorí nemali pôdu, iba dom, a podželiari , ktorí nemali ani pôdu, ani dom.
Sedliakov a želiarov bolo spolu 27 a podželiarov 13.
Súpis z roku 1720 uvádzame pre porovnanie. Za ostatných päť rokov od súpisu 1715 tu ostalo iba sedem pôvodných poddaných sedliakov. Celkove ubudlo 11 sedliakov a 8 podželiarov.
V roku 1715 sa uvádzajú lúky v množstve 54 bratislavských meríc a vinohrady sa nevyskytujú žiadne. Ale v roku 1720 sa uvádza už 20 bratislavských meríc vinohradov, ale nie sú tu žiadne lúky, ktoré zrejme medzičasom skultivovali.
Národnosť sa v týchto súpisoch neuvádza. Sú zapísané len priezviská, z ktorých sa odhadom dá predpokladať národnosť.
V roku 1715 bolo : 21 maďarských priezvisk a 19 slovenských.
V roku 1720 zachytili iný stav: 10 maďarských priezvisk a 14 slovenských.
Zo súpisu vidieť, že počet obyvateľov klesal. Po vojne s Turkami a najmä po ukončení stavovských povstaní sa začalo veľmi zložité obdobie. Veľa vojakov, žoldnierov stratilo svoje zamestnanie a mnohí sa nemali kam vrátiť. Vypaľovaním miest a obcí, rabovaním, odvlečením ľudí do zajatia, cholerou a pod. sa znížil počet obyvateľov. Zo zbedačovaného obyvateľstva sa vytvárali bandy tulákov a žobrákov.
Niektorí zemepáni začali s novou kolonizáciou. Pozývali a verbovali celé rodiny, aby za väčšie či menšie výhody prišli pracovať na ich panstvá. Takáto situácia bola aj v Semerove. Vieme, že v chotári zanikli niektoré osady Semerova a Semerovo bolo tiež veľmi zničené. Poddaní neboli schopní obrobiť pôdu.
Zemepán František Sluha prijal na svoje panstvo 48 nových rodín sedliakov a 65 rodín želiarov. Prišli zo Strážov nad Myjavou, Veselí nad Moravou, ale aj z okolia Brna.
Kanonická vizitácia (oficiálna úradná návšteva vyššieho cirkevného predstaveného) z roku 1780 uvádza aj zmeny, ktoré nastali v obci od ostatnej vizitácie v roku 1756. Podľa nej má semerovský farár o jedno klčovisko viac.
Iba nedávno postavili na strechu kostola malý zvon, ale ihneď ho museli odstrániť / bol pri komíne / a strechu pokryť šindľom. Polia boli v dedine málo úrodné, lebo sa nehnojili, preto roľníci, ktorí mali celú usadlosť, museli dať priviezť dva vozy hnoja , a tí, čo mali polovicu, museli dať priviezť jeden voz hnoja na farské pole.
Na základe tejto vizitácie sa rozhodli, že zašlú na zhromaždenie šľachty list, predložia projekt a vyšlú tam vyslanca, aby žiadal postaviť novú faru a školu v Semerove. Pán farár navrhne, aká má fara a škola byť. Postaviť by ju mali zemepáni a farníci.
Počas kanonickej vizitácie v Semerove zomrela Mária Terézia. Zmeny pokračovali aj za jej nasledovníka Jozefa II. Po urbárskej regulácii sa začalo s komasáciou.
Ján Zaklúkal v tomto období založil akési poľnohospodárske družstvo pod názvom Convivium Compossessorum. Bol to vlastne gazdovský – svojpomocný spolok na pôde, ktorú im dala do naturálnej renty Anna Subyová. Na tejto pôde spoločne hospodárili, mali spoločné poľnohospodárske náradie, dobytok a podobne. Založili si aj svojpomocnú pokladnicu z ktorej požičiavali peniaze svojim členom, ale aj želiarom na 5% úrok. O štyri roky neskoršie mali už aj svoj vlastný obchod. Po zrušení poddanstva družstvo zaniklo.(2)
Semerovo v 18. storočí (za Márie Terézie)
Z 1. júna 1768 sa nám zachoval ďalší súpis semerovských poddaných sedliakov, želiarov s domami a podželiarov bez domu a ich povinných dávok.
Obsahuje priezviská a mená poddaných, držiteľov pôdy v intraviláne aj v extraviláne, výmeru pôdy prepočítanú na bratislavské merice, lúky, na množstvo vozov sena, povinné práce so záprahom, ktoré bolo možné nahradiť manuálnou robotou, deviatok v peniazoch, ročný nájom poddanskej pôdy / cenzus /. Ďalej mali narúbať každoročne stanovené množstvo dreva na oheň, odovzdať priadzu, maslo, kapúnov, kurence a vajcia.
Kanonická vizitácia z 2. mája 1780. Práve v tomto období sa v Semerove vykonala aj kanonická vizitácia ( kontrola stavu farnosti ), ktorá presne zachytáva nielen stav kostola a cirkevné záležitosti dediny, ale aj celkový stav obce. Vizitácia sa uskutočnila 2. mája 1780 za účinkovania ostrihomského arcibiskupa Jána Baťána.
Semerovo v 19. storočí
Komasácia začala v Semerove roku 1840 za účinkovania farára Jána Zaklukála, ktorý píše, že farnosť dostala 65 honov polí, lúk. Lúku, ktorá patrila fare, musel vydobýjať späť. Aj 11. júla 1866 sa listom sťažoval županovi, že zemepán mu zobral 14 holdov pôdy na pomedzí obcí Čiech a Semerova a teraz si nemôže vyhnať svoje ovce na pozemok, ktorý má v obci Čechy, lebo mu zemepán uzatvára cestu.(4)
V rokoch 1848 / 1849 sa uskutočnili revolúcie v západ. aj stred. Európe, v ktorých išlo o likvidáciu feudálnych prežitkov a nastolenie republikánskeho zriadenia. V Rakúsko – Uhorsku išlo v buržoáznej revolúcii o odstránenie feudálnych, poddaných vzťahov a vyriešenie národnostnej otázky v mnohonárodnej monarchii.
Revolučné udalosti rokov 1848/1849 sa bezprostredne dotkli aj Semerova. V chotári obce sa odohrali 19. – 20. apríla 1849 tuhé boje medzi rak. cis. a maď. vojakmi. (1)
V 19. storočí malo Semerovo viacerých vlastníkov. Boli to statkári Sluha, Balogh, Jankovič, Rošoš, bratia Sombateliovci, Klein a ďalší.
V tomto období tu vzniklo viacero majerov. V časti Dolná Chrasť to bol majer, ktorý založil Sombateli, Červený majer Halaši, Haasov majer, Jankovičov dvor a majer bratov Kleinovcov. V 20. storočí ku nim pribudli ďalšie , a to na Lapošinke Šubertov majer, Dionýza Pála, Rudolfa Rottermana, Kestlera a Cyranov Nový dvor.
Kostol je v Semerove zasvätený Nanebovzatiu Panny Márie. Počas kuruckých vojen bol veľmi zničený. V roku 1757 bol kostol renovovaný za farára Ondreja Ciglána z peňazí semerovských zemepánov. Najväčšiu opravu si vyžiadala klenba kostola.
V roku 1830 bol kostol opäť reštaurovaný, ale aj rozšírený z diecéznych peňazí. Kostol sa nachádza mimo dediny a nemá vežu. Cesta ku kostolu a ku zvonu je za dažďa a blata či v zime po snehu veľmi neschodná.
Kostol je ináč v dobrom stave a ľudia ho podporujú. K bočnej strane je pristavená sakristia. Kostol má jeden oltár s legitímnym kameňom, ktorý posvätil biskup 8. júla 1751.
V strede obce sa nachádza socha sv. Jána Nepomuckého, ktorú dal urobiť zemepán Ján Rošoš v roku 1836, a vysvätená bola Jurajom Kevarinom. Na boku cesty pri majeri Chrasť sa nachádza kríž, ktorý dal v roku 1833 vyhotoviť Semerovčan Andruska a zanechal 10 zlatých na jeho údržbu.
V Semerove sa nachádza špitál. Má jednu miestnosť a kuchyňu. Pán farár naň dohliada a udržuje ho obec Semerovo. Momentálne sa tu nachádza jeden žobrák a jedna vdova. Ľud v počte asi 750 veriacich je národnosti slovenskej a asi 100 národnosti maďarskej. V Semerove je tiež asi 60 nekatolíkov, a to židovského vierovyznania a reformovaných.
Ďalší prameň, ktorý nás informuje o obci Semerovo v druhej polovici 19. storočia, je sčítanie ľudu, ktoré sa uskutočnilo v roku 1869.
K 31. decembru 1869 sa uskutočnilo v Rakúsku – Uhorsku sčítanie ľudu. V Semerove v tomto období podľa sčítacích hárkov bolo 122 domov, obyvateľov : muži : 505, ženy : 495, spolu : 1000 osôb. (1)
Zamestnanie Semerovčanov bolo veľmi pestré. V tomto období tu bolo zapísaných cca 36 gazdov, 7 roľníkov, 32 želiarov / želiar – inqiulinus bol poddaný, ktorý vlastnil pôdu v intraviláne alebo aj s menšou výmerou pôdy v extraviláne, no menšej ako výmera sedliackej usadlosti na panstve /, 63 nádenníkov, 28 domácich sluhov, 12 kočišov atď.
Okrem toho tu bolo viacero obchodníkov a 2 krčmy. Obchod a krčmu viedli väčšinou obyvatelia židovského vierovyznania.
V Semerove v čase sčítania ľudu pôsobili aj dve pôrodné babice. Jedna žila v dome číslo 100 v Dvorskej ulici, volala sa Mária Prihodová a pochádzala z Nových Zámkov. Druhá bývala v Kostolnej ulici v dome číslo 102, volala sa Anna Farkašová a pochádzala z Dvorov nad Žitavou.
Semerovo v období 1938 – 45 (1)
29. 9. 1938 prišlo mníchovským diktátom k rozbitiu ČSR a územie južného Slovenska Viedenskou arbitrážou z 2. 11. 1938 bolo pripojené k Maďarsku.
Pre južné Slovensko sa začalo obdobie teroru a stagnácie vo všetkých oblastiach života. Zhoršila sa nielen politická, ale aj ekonomická situácia. Pre slovenskú časť obyvateľstva nastal hrubý národnostný útlak.
Na celom okupovanom území bola ustanovená maďarská vojenská diktatúra.
Z tohto obdobia sa v Semerove zachovalo niekoľko pohľadníc, t.č. už nefunkčná artézska studňa a všetky obecné pozemky dokázali urýchlene previesť na Maďarskú kráľovskú pokladnicu. Nezachovali sa žiadne úradné písomnosti obce, ale veľa ešte žijúcich obyvateľov Semerova na vlastnej koži prežilo toto obdobie. Vo svojej spomienke nám ho priblížila pani Mária Rosenbergová
„Vojaci prichádzali a školu obsadili maďarskými učiteľmi, poštový úrad a obecný úrad priamo ľudia z Maďarska. Našli sa aj takí kolaboranti, ktorí okupantov vítali s radosťou a neboli to „maďarské rodiny“. Slovenskí učitelia museli opustiť našu obec a odísť za hranice. Učitelia Havliš, Ozábal, Blaško, Žitňanová, Naďová, Žaťko, ktorí pôsobili u nás na škole, tiež odišli. Náš učiteľ Karol Havliš, toho času žije v Čechách. Veľmi si obľúbil Semerovo, a ešte aj ako 84-ročný chodí do Semerova so Šatovčanmi, nevynechá ani jednu príležitosť. Za pôsobenia menovaných učiteľov bolo veľa veselosti, hrávalo sa ochotnícke divadlo cez dlhé zimné večery. Založili dychovú kapelu, čo samo o sebe znamenalo zábavu a dobré spolunažívanie mládeže a učiteľského zboru.
Jedna učiteľka rodená Moravanka, ktorá sa vydala do maďarskej rodiny, musela opustiť učiteľské zamestnanie, lebo jej neverili. Začalo sa kruté pomaďarčovanie. Deti v škole sa učili po maďarsky. Keď žiak nevedel domácu úlohu, musel platiť deravý fillér /maďarské peniaze/. Na obecnom úrade a pošte sa mohlo hovoriť len po maďarsky. Keď sa večer zišla mládež a spievali po slovensky, prišli koserkári – žandári a rozohnali ich.
Peniaze zamenili veľmi lacno. Ťažko sa žilo väčšine obyvateľstva. Obchody vyrabovali a boli dva týždne zatvorené, priniesli do nich tovar z Maďarska, ktorý bol kvalitou veľmi zlý. Vyhrážali sa maďarským heslom: ,,Keď maďarský chlieb žerieš, budeš maďarsky aj rozprávať“! Ešte aj v Semerove bývajúci Maďari si povedali, že nie týchto Maďarov sme čakali. Veľa ľudí sa pomaďarčilo dobrovoľne ale veľa pomaďarčili svojvoľne úradníci (napr. môjho manžela Štefana, pomaďarčili a keď narukoval, musel prijať opäť slovenskú národnosť, hoci ani maďarsky nevedel.
Kultúrne podujatia organizovali v tomto období len slováci, lebo maďari medzi sebou mali polovicu analfabetov. Nacvičili sme slovenské divadlo s učiteľom Hajdanym, no zakázali nám ho hrať, ale veľa divadiel sme odohrali a usporiadali veľa večierkov.
Okupanti sa chovali bezohľadne napr. Jozef Kasák, 42-ročný, bol v roku 1938 odvlečený a väznený v Budapešti a manželka deportovaná na Slovensko v Považskej Bystrici. Ujček Štefan, riaditeľ školy, musel ujsť a manželku mu vyviezli z vlastného domu von z dediny na cestu aj s malým dievčatkom a staršou dcérou. Povoz nemali, len náhodný voz prechádzal po ceste, a ten ich zobral na stanicu do Nových Zámkov. Po ceste dievčatko ochorelo, kým sa jej na Slovensku dostalo lekárskej pomoci, bolo neskoro, dievčatko zomrelo. Anna Péteriová bola odvlečená do Komárna, kde ju trýznili. Šťastie, že bola už fronta blízko, mohla ujsť a vrátila sa domov.
Musím ešte spomenúť, že stále sa hovorí o Slovensku, jeho prvej republike, že bola fašistická a čo bola Maďarská republika,tiež fašistická, vtedajších vrcholných predstaviteľov štátu v deväťdesiatich rokoch pochovali so všetkými poctami a svet mlčal a mlčí ! Deportovali židovské rodiny priamo aj z našej dediny. Moji tútori Smíkalovci im chceli poskytnúť pomoc, prezradili nás a veci, čo si priniesli k nám schovať, sme museli na druhý deň odniesť na obecný úrad. Na výstrahu Máriu Smíkalovú, ktorá všetkým varila, notár s lekárom dokopali a dobili, že jej poškodili pečeň.
Keď sa vrátili Buchingerovci domov, poskytli sme im útulok na tri mesiace, kým sa im starší brat s manželkou nevrátil. Zatiaľ bývali a stravovali sa u nás. Hrozný pohľad bol hlavne na Emanuela, ako bol mučený v koncentračnom tábore. Kto to nevidel, neuveril by tomu. Cez celú vojnu sme ukrývali jedného židovského občana, respektíve mladíka, ktorý sa zhodou okolností pripojil k 11-člennej rodine deportovanej z Brašova v Rumunsku, a tí bývali u nás celý front. Ten židovský mladík pracoval ako tovariš v kováčskej dielni. Na meno sme sa nepýtali, volali sme ho Jano. Veľmi sa bál, keď prišli do dediny Nemci, mal v hnoji urobený bunker a bol tam, kým Nemci neodišli pred ruskými vojakmi. Po oslobodení Nových Zámkov sa vydal na cestu domov so sľubom, že sa ozve, akonáhle príde domov, neozval sa. Rodina z Brašova dala o sebe vedieť, keď prišla domov „.
Semerovo v rokoch 1945 – 1989 (1)
Okupácia južného Slovenska a Semerova sa skončila ukončením II. svetovej vojny. Semerovo bolo oslobodené II. Ukrajinským frontom pod velením maršála Malinovského. 27. marca ráno sa dostali na návršok nad Semerovom. Priamy útok na Semerovo viedla paradesantná gvardejská divízia pod vedením pplk. Smirnova -Adamova, v ktorej bojovali aj slovenskí partizáni z Nitrianskej paradesantnej brigády. Počas oslobodenia z 27. na 28. marca bol zastrelený jeden obyvateľ Semerova Viktor Haverlík, 23 – ročný.
Počas druhej svetovej vojny boli v zajatí, nezvestní, padli, alebo zahynuli v koncentračnom tábore :
1. 4. 1945 Ondrej Balaško, 28-ročný, ženatý, manželka Mária Modrovičová
31.1.1943 Ján Chovan, 30-ročný, ženatý, manželka Mária Rosenbergová
30.6.1944 Viliam Sorger, 83-ročný
16.1.1944 Jozef Jankulár, 29-ročný, ženatý, manželka Katarína Lisická
28.3.1945 Mikuláš Haládik, 22-ročný, slobodný
nezvestný Imrich Lóška, slobodný , nevrátil sa / nar. 10.4.1921 /
nezvestný Ján Molnár , mladoženáč /nar. 1919 /
nezvestný Ján Pintér , slobodný / nar. 1922 /
nezvestný Imrich Čengel , slobodný / nar. 1921 /
nezvestný Imrich Juhás / nar. 1921 /
nezvestný Ján Haládik / nar. 1921 /
nezvestný Štefan Dudáš ( nar. 1921 )
nezvestný Matej Rosenberg
nezvestný Jozef Rosenberg, nar. 8.5.1907, nezv. od 12.1.1943, man. Terézia, r. Trnková
nezvestný Alexander Lamy (1944), nar. 9.2.1908, manž. Gizela, rod. Bedó
nezvestný Ondrej Šorman ( 1910 )
nezvestný Štefan Otruba
nezvestný Pavol Fialka , (1915 ), ženatý, manželka Veronika Malíková
nezvestný Ľudovít Garaj (1920), slobodný, nezvestný od r. 1944
nezvestný Štefan Ďurkovič (1920)
tesne pred koncom vojny 1945 Ján Ďurkovič ( 1924)
nezvestný Jozef Kečkéš 8.2.1907 za mŕtveho vyhlásený 10.5.1946
v koncetračnom tábore umučená rodina Dávida a Berty Buchingerovcov,
Po prechode frontu zutekali veľkostatkári Schubert, Belko, Schlesinger, Linhart a národnú správu na Rotermanovom majetku vykonával Emil Hajdany, na Lapošine a Sombataliho Michal Hudiványi, na Aranyosiho majeri / celá Surovina / Jozef Belický a Mikuláš Trnka. Úroda bola delená medzi poľnohospodárskych robotníkov, bývalých sluhov na majeroch, vojakov prichádzajúcich z frontu a štátom požadované odvody.
SNR vyhlásila v septembri 1944 Deklaráciu obnovenia ČSR a po vyše 6 ročnej okupácii sa dnešné územie Novozámockého okresu vrátilo do obnovenej republiky.
Po vyhlásení Košického vládneho programu boli zriadené Miestne národné výbory ( ďalej len MNV ), ktoré začali organizovať a riadiť život v mestách a obciach.
V roku 1946 sa začala II. pozemková reforma, konfiškované boli majetky veľkostatkárov v Semerove, okrem veľkostatku Štefana Cyrana. Pôda bola rozdelená medzi záujemcov z radov poľnohospodárskych robotníkov. Obec mala v správe Schubertovú ovocnú záhradu.
V roku 1946 od 1. júna pracoval Miestny národný výbor /ďalej len MNV/ v tomto zložení: predseda Jozef Belický, notár Marcibál, členovia František Garaj, Jozef Bórik, Július Ovsenák.
Od januára 1946 uzavrela ČSR s Maďarskou republikou zmluvu o vzájomnej výmene obyvateľstva a zriadila v Nových Zámkoch inštitúciu Presídľovacieho úradu.
V roku 1947 sa zahájila výstavba domov na Surovine. Upozorňujeme na skutočnosť, že pôvodná obec končila potokom. Celá Surovina, s rodinnými domami, s cestami, so školou, s poľhopodárskymi objektami sa budovala na roliach a menila sa na novú časť obce.
V rámci repatriácie sa v roku 1947 presídlilo 14 slovenských rodín z Novej Huty a Boromlaku z Rumunska a novými Semerovčanmi a obyvateľmi osady Červený majer sa vtedy stali:
Peter Ondrušík, Štefan Šuba, František Šuba, Ondrej Vávra, Ján Bejdak a Ondrej Bejdák, Ján Vons, Ján Živčák, Pavel Stašák, Štefan Kubinec, Jozef Choleva, Pavel Janošťák, Karol Vávra, Jozef Vilček a ich rodiny. Z Bekeškej Čaby prišli vdova Katarína Hertlíková so svojou rodinou a Pavol Házi Hertlík tiež so svojou rodinou.
Vo februári 1948 sa uskutočnil v Československu komunistický prevrat. To znamenalo veľký zásah do života obyvateľov. Začali sa rozoberať opustené majere a veľkostatky ako napr. Heleny Aronyossovej, Pálov, Rottermanov, Bachlov, Sombatheliho.
Po prvýkrát sa zaviedla pravidelná štátna autobusová doprava. Od 1. januára 1949 obec Semerovo patrí pod okres Nové Zámky.
Na základe zákona o kolektivizácii z februára 1949 bolo niekoľko občanov a rodín Semerova označených za kulakov a nepriateľov štátu a zahájila sa násilná kolektivizácia. V roku 1949 bolo založené poľnohospodárske strojové družstvo. R. 1949 bol Cyranov veľkostatok zoštátnený a vznikol dvor Štátneho majetku Palárikovo.
V obci vznikli aj nové stavby spoločenského významu. V roku 1951 sa ukončila elektrifikácia obce, zriadilo sa kino v Zichiovskom kaštieli a zahájila sa výstavba nového hospodárskeho dvora Jednotného roľníckeho družstva na Surovine.
V Semerove bol prvý predseda revolučného národného výboru a náčelníkom milície Imrich Babinec.
V roku 1954 bol predsedom MNV zvolený Jozef Haládik a tajomníkom Jozef Bórik. Jozef Bórik pracoval vo vedení obce plných 25 rokov, celé štvrťstoročie. Bol pri jednej z najväčších zmien našej obce, jej výstavbe a rozvoji.
V r. 1955 vybudovali nový most cez potok, v r. 1956 prvých 800 bm betónových chodníkov a budovanie bolo skončené v r. 1968. V rokoch 1958 – 60 postavili novú budovu MNV, tehelňa bola rozšírená v r.1958, v r. 1959 sa zahájila výstavba pevných komunikácií a začal sa boj s blatom. Zalesnenie Váraša sa uskutočnilo v r. 1960-63. V r. 1961-62 postavili budovu Požiarnej zbrojnice. Vodnú nádrž (rybník) na ploche 8 ha na 240.000 m3 vody, ktorá bola v roku 1965 povodňou zničená a obnovená v r. 1967. V tomto období začala regulácia potoka. Miestny rozhlas začal svoju činnosť v obci v r. 1961. V r. 1962- 65 vybudovali zavlažovací kanál nad rybníkom. V roku 1967 a v r. 1976-77 sa spevňovali miestne komunikácie nástrekom penetráku v dĺžke 7 km. V roku 1964 Jednota SD Nové Zámky uskutočnila rekonštrukciu Zichiovského kaštieľa, ktorý bol prebudovaný na obchodné centrum. V rokoch 1964 – 67 bola postavená nová Základná deväťročná škola s prekrásnym areálom doplneným v r. 1967 o štvorbytovky, telocvičňu a jedáleň. Stará škola sa upravila na materskú školu, ktorá sa sťahovala z budovy bývalej školy / dnes neexistujúca, stoja tam dve 4. bytové jednotky Poľnohospodásrkeho družstva ďalej len PD /. V roku 1966 sa vybudovali tri štvorbytovky štátneho majetku. Nový kultúrny dom bol postavený v r. 1968 – 71, a v roku 1973 doplnené bolo v ňom kino. Kultúrny dom bol rozšírený o kuchyňu PD a teplovzdušné kúrenie vyriešilo vykurovanie hlavnej sály. V r. 1969 sa zahájila výstavba verejného osvetlenia. Budova pošty bola postavená v r. 1971 – 1973 s novým telefónnym automatom.
Od roku 1971 sa stal tajomníkom MNV Štefan Rosenberg. Chod obce a pokračovanie jej rozvoja usmerňoval 13 rokov až do svojho odchodu do dôchodku v r. 1984. Predsedom MNV bol Jozef Péteri, ktorého v roku 1976 vystriedal Imrich Slobodník. V r. 1981 – 89 bola poslankyňou ONV Katarína Kečkéšová.
Nová budova farského úradu bola stavaná svojpomocne v r. 1968 – 76. V roku 1976 pôvodná fara s kaplnkou rozobratá a zahájila sa výstavba dvoch šesťbytoviek PD. Zdravotné stredisko-trojobvod s dvoma bytmi bolo budované v akcii „Z“ v rokoch 1975 – 80. V roku 1982 sa uskutočnila generálna oprava rímkat.far. kostola.
V r. 1972-74 bol vybudovaný v akcii „Z“ ( svojpomocne ) dom smútku a pevná cesta na cintorín až po kostol. Jednota SD vybudovala nový obchod na Surovine. V roku 1975 urobili generálnu opravu nízkeho napätia. V tom istom roku bol vybudovaný a odhalený pamätník padlým hrdinom v druhej svetovej vojne. Prestavaná bola aj obradná sieň, v ktorej sú drevené plastiky akad. sochára A. Ilečka.
Pôvodné sídlo MNV bol Schnábelov majer /t.č. bar Tijana/. Neskoršie sa presťahoval do domu Bajlových / oproti terajšiemu obecnému úradu /a o rok neskôr do bývalého domu Jankovicsa / vedľa vchodu od MKS /.
V roku 1984 bola dobudovaná v akcii „Z“ nová dvojtriedna materská škola. V r. 1986 bola obnovená strecha na starej škole. V rokoch 1986 – 89 sa zabezpečili projekty a následne bolo vydané stavebné povolenie na výstavbu I. a II. etapy vodovodu.
Semerovo v 20. storočí
Posledné obdobie v Rakúsko-Uhorskej monarchii sa pre Slovensko a aj pre Semerovo skončilo I. svetovou vojnou.
Zo Semerova padlo na bojisku viacero občanov, niektorí sa vrátili domov ako mrzáci. Menovite padli v I. svetovej vojne / 1914 – 1918 / (1) títo Semerovčania:
6.12.1914 Pavol Belický, 25-ročný, ženatý, manželka Berta Slobodníková
8.10.1914 Eduard Ďurák, 30-ročný
19.3.1915 Kornel Fiľakovský, 21-ročný, slobodný
29.3.1915 Ján Král, 33-ročný, ženatý, manželka Etela Pavlíková
23.8.1915 Rudolf Hajdany, 29-ročný, ženatý, manželka Magdaléna Dološová
14.11.1915 Jozef Žihar, 42-ročný, ženatý, manželka Katarína Balisová
9.3.1915 Imrich Prokopec, 24-ročný, slobodný
5.7.1915 František Kecskés, 27-ročný, ženatý, manželka Barbara Markovičová
11.7.1915 Arpád Déň, 24-ročný, slobodný
1.4.1916 Ondrej Dvorský, 40-ročný, slobodný
22.11.1914 Ľudovít Trnka, 35-ročný, ženatý, manželka Katarína Babincová
18.8.1916 Mixa Sorger, 19-ročný, slobodný
17.9.1916 Štefan Voros, 26-ročný, ženatý, manželka Alžbeta Fiamová
5.7.1916 Štefan Kamerda, 22-ročný, slobodný
3.10.1916 Ján Husár, 30-ročný, slobodný
24.5.1916 Jozef Witek, 21-ročný, slobodný
9.7.1916 Ján Sedláček, 41-ročný, slobodný
8.12.1916 Pavol Pišťanský, 23-ročný, slobodný
29.5.1917 Ondrej Kečkéš, 23-ročný, slobodný
29.9.1916 Pavol Ďuráč, 17-ročný, slobodný
31.7.1916 Matej Kotlár Ďuráč, 27-ročný, slobodný
19.1.1918 Imrich Bórik, 19-ročný, slobodný
25.1.1915 Peter Macek, ženatý, manželka Barbora Mellenová
nezvestní Ján Kapusta a Štefan Kapusta
Útlak Slovákov a ďalších slovanských národov a ich nerovnoprávne postavenie v Rakúsko – Uhorsku viedol po I. svetovej vojne k rozpadu monarchie.
Národy v mnohonárodnostnom Rakúsko – Uhorsku si uplatnili právo na sebaurčenie. Medzi nimi bolo Česko a Slovensko.
Dňa 28. októbra 1918 vyhlásil Národný výbor v Prahe nový samostatný Československý štát. Deklaráciou Slovenského národa, podpísanou predstaviteľmi SNR v Martine, sa Slovensko prihlásilo do nového štátneho útvaru.
Komplikovaná situácia bola práve na území južného Slovenska, kde žilo zmiešane slovensko – maďarské obyvateľstvo. Vytýčenie hraníc, ktoré by vytvorilo prirodzený geografický celok, bolo veľmi ťažké a niekoľko pokusov zlyhalo. Novú demarkačnú čiaru medzi Česko – Slovenskom a Maďarskom musela vytýčiť Medzinárodná komisia.
8. januára 1919 o 13,30 hod. vpochodovala do Nových Zámkov Československá armáda a 10. januára 1919 bola na juhozápadnom Slovensku vytvorená definitívna hranica. Semerovo sa stalo súčasťou nového Československého štátu.
Avšak v noci z 29. na 30. mája 1919 bola hranica narušená vpádom Maďarskej červenej armády cez Štúrovo. Medzi armádou Česko – Slovenska a Maďarskou červenou armádou došlo k bojom aj v časti chotára medzi Semerovom a Koltou.
Na zásah Dohody 3. júla 1919 musela armáda Maďarskej republiky rád opustiť obsadené územie Slovenska. Obyvatelia Semerova sa len veľmi ťažko spamätávali z následkov tohto obdobia. Stále sa obávali, najmä šírením propagandy, že opäť bude obec patriť do Maďarska.
Po vzniku republiky sa uskutočnilo sčítanie ľudu. Podľa neho malo Semerovo:
počet obyvateľov: 1284, z toho mužov: 650 a žien: 634.
Ich národnosť: slovenská 821, nemecká 3, maďarská 430, židovská 26, iná O, cudzinci 4.
Náboženské vyznanie: rímskokatolícke 1236, ev.a v. 6, ev. ref. 10, izraelské 32, iné O
Semerovo v tomto období malo 2341 ha pôdy a 156 domov.
Možno Vás prekvapí pri sčítaní ľudu pomerne veľký nárast obyvateľov maďarskej národnosti, ktoré sme predtým nezaznamenali. Príčinou bola pravdepodobne tá skutočnosť, že vtedajší semerovský farár Ján Berenyi sfalšoval výsledky sčítania ľudu v prospech maďarskej národnosti.
Semerovčania boli o tom presvedčení. Tvrdo totiž presadzoval maďarčinu aj na bohoslužbách, čo bolo príčinou svárov medzi ním a veriacimi. Dokonca počas bohoslužby prišlo k incidentu, keď organista s veriacimi po slovensky a farár po maďarsky sa v kostole prekrikovali. A práve tento jeho čin pri sčítaní ľudu bol takým popudom, že Semerovčanom pretiekol pohár trpezlivosti a farára Berényiho vyhnali z obce kameňmi.
V roku 1924 – 1928 sa uskutočnila v obci Semerovo parcelácia pôdy. V pozemkovej reforme na majetkoch Sombateliho a Gutmana, ktorých čiastky dostali aj obyvatelia Veľkých Loviec.
Okrem miestnych obyvateľov začali na pôde pracovať aj kolonisti, ktorí sa prisťahovali z Kysúc a Žiliny. Boli to rodiny Barinek, Tomaštík, Holeša, Ondrejka, Katanák, Ďurkovský, Hudek, Jamečný a Martoník. Prisťahovalci zo Žiliny: Tomaštík, Ďurkovský a Katanák, ktorí sa vrátili z Ameriky, kúpili budovu pod číslom 338, 339 a 340 nazývaný panský dvor. Ich potomkovia v týchto domoch bývajú dodnes.
V roku 1920 vzniklo v Semerove viac politických strán, organizácií a spolkov. Najväčšie politické strany boli agrárna a komunistická.
V novom Československu sa začalo s výstavbou viacerých budov. Veľký rozvoj zaznamenalo školstvo a kultúra. Konečne mohli Slováci po období maďarizácie hovoriť a učiť sa v svojej materčine. Aj v Semerove v tomto období prestavali, dobudovali a rozšírili školu.
V roku 1906 založil pisár notárskeho úradu Elek Pamer dobrovoľný hasičský zbor v obci a prvým veliteľom bol Ľudovít Trnka st.
Priemyselná výstavba v Semerove nezaznamenala veľký rozvoj.
V roku 1932 tu začal Ján Holleša s výstavbou tehelne. V roku 1934 sa začalo s výstavbou tvrdej hradskej do Čiech, ktorá sa ukončila v roku 1941. Väčšina obyvateľov boli poľnohospodárski robotníci a pracovali na 5 veľkostatkoch. Podmienky v poľnohospodárstve sa však zlepšili len čiastočne. Tento stav mal za výsledok aktivizácie sociálneho napätia a vyústil do štrajkov. V Semerove boli štrajky poľnohospodárov v roku 1924, 1929 a 1936.
Po prevrate „nežnej revolúcii“ v roku 1989 prišlo k pádu komunistického režimu. Od 1. 4. 1990 na základe celoobecnej ankety bol na plenárnom zasadnutí za tajomníka MNV zvolený Imrich Hrabovský a za predsedu MNV Ján Šima. 27. júla vstúpila obec do Združenia miest a obcí na Slovensku.
V dňoch 23.- 24. 11. 90 sa uskutočnili prvé demokratické voľby samosprávy. V priamych voľbách bol za starostu obce zvolený Imrich Hrabovský a 15 členné obecné zastupiteľstvo, ktoré zvolilo zástupcu starostu Jána Šimu. V r. 1994 komunálne voľby zvolilo 11 – členné Obecné zastupiteľstvo, starosta a zástupca starostu bezo zmeny. V r. 1998 voľby do orgánov samosprávy zvolili 11 členné obecné zastupiteľstvo a za zástupkyňu starostu bola zvolená JUDr. Helena Kontrová. Prvý rozpočet obce dosiahol v roku 1991 1,6 mil. Kčs, ktorý vzástol na rekordných 10. mil. Sk v roku 1994!
Semerovo v 20. storočí
Posledné obdobie v Rakúsko-Uhorskej monarchii sa pre Slovensko a aj pre Semerovo skončilo I. svetovou vojnou.
Zo Semerova padlo na bojisku viacero občanov, niektorí sa vrátili domov ako mrzáci. Menovite padli v I. svetovej vojne / 1914 – 1918 / (1) títo Semerovčania:
6.12.1914 Pavol Belický, 25-ročný, ženatý, manželka Berta Slobodníková
8.10.1914 Eduard Ďurák, 30-ročný
19.3.1915 Kornel Fiľakovský, 21-ročný, slobodný
29.3.1915 Ján Král, 33-ročný, ženatý, manželka Etela Pavlíková
23.8.1915 Rudolf Hajdany, 29-ročný, ženatý, manželka Magdaléna Dološová
14.11.1915 Jozef Žihar, 42-ročný, ženatý, manželka Katarína Balisová
9.3.1915 Imrich Prokopec, 24-ročný, slobodný
5.7.1915 František Kecskés, 27-ročný, ženatý, manželka Barbara Markovičová
11.7.1915 Arpád Déň, 24-ročný, slobodný
1.4.1916 Ondrej Dvorský, 40-ročný, slobodný
22.11.1914 Ľudovít Trnka, 35-ročný, ženatý, manželka Katarína Babincová
18.8.1916 Mixa Sorger, 19-ročný, slobodný
17.9.1916 Štefan Voros, 26-ročný, ženatý, manželka Alžbeta Fiamová
5.7.1916 Štefan Kamerda, 22-ročný, slobodný
3.10.1916 Ján Husár, 30-ročný, slobodný
24.5.1916 Jozef Witek, 21-ročný, slobodný
9.7.1916 Ján Sedláček, 41-ročný, slobodný
8.12.1916 Pavol Pišťanský, 23-ročný, slobodný
29.5.1917 Ondrej Kečkéš, 23-ročný, slobodný
29.9.1916 Pavol Ďuráč, 17-ročný, slobodný
31.7.1916 Matej Kotlár Ďuráč, 27-ročný, slobodný
19.1.1918 Imrich Bórik, 19-ročný, slobodný
25.1.1915 Peter Macek, ženatý, manželka Barbora Mellenová
nezvestní Ján Kapusta a Štefan Kapusta
Útlak Slovákov a ďalších slovanských národov a ich nerovnoprávne postavenie v Rakúsko – Uhorsku viedol po I. svetovej vojne k rozpadu monarchie.
Národy v mnohonárodnostnom Rakúsko – Uhorsku si uplatnili právo na sebaurčenie. Medzi nimi bolo Česko a Slovensko.
Dňa 28. októbra 1918 vyhlásil Národný výbor v Prahe nový samostatný Československý štát. Deklaráciou Slovenského národa, podpísanou predstaviteľmi SNR v Martine, sa Slovensko prihlásilo do nového štátneho útvaru.
Komplikovaná situácia bola práve na území južného Slovenska, kde žilo zmiešane slovensko – maďarské obyvateľstvo. Vytýčenie hraníc, ktoré by vytvorilo prirodzený geografický celok, bolo veľmi ťažké a niekoľko pokusov zlyhalo. Novú demarkačnú čiaru medzi Česko – Slovenskom a Maďarskom musela vytýčiť Medzinárodná komisia.
8. januára 1919 o 13,30 hod. vpochodovala do Nových Zámkov Československá armáda a 10. januára 1919 bola na juhozápadnom Slovensku vytvorená definitívna hranica. Semerovo sa stalo súčasťou nového Československého štátu.
Avšak v noci z 29. na 30. mája 1919 bola hranica narušená vpádom Maďarskej červenej armády cez Štúrovo. Medzi armádou Česko – Slovenska a Maďarskou červenou armádou došlo k bojom aj v časti chotára medzi Semerovom a Koltou.
Na zásah Dohody 3. júla 1919 musela armáda Maďarskej republiky rád opustiť obsadené územie Slovenska. Obyvatelia Semerova sa len veľmi ťažko spamätávali z následkov tohto obdobia. Stále sa obávali, najmä šírením propagandy, že opäť bude obec patriť do Maďarska.
Po vzniku republiky sa uskutočnilo sčítanie ľudu. Podľa neho malo Semerovo:
počet obyvateľov: 1284, z toho mužov: 650 a žien: 634.
Ich národnosť: slovenská 821, nemecká 3, maďarská 430, židovská 26, iná O, cudzinci 4.
Náboženské vyznanie: rímskokatolícke 1236, ev.a v. 6, ev. ref. 10, izraelské 32, iné O
Semerovo v tomto období malo 2341 ha pôdy a 156 domov.
Možno Vás prekvapí pri sčítaní ľudu pomerne veľký nárast obyvateľov maďarskej národnosti, ktoré sme predtým nezaznamenali. Príčinou bola pravdepodobne tá skutočnosť, že vtedajší semerovský farár Ján Berenyi sfalšoval výsledky sčítania ľudu v prospech maďarskej národnosti.
Semerovčania boli o tom presvedčení. Tvrdo totiž presadzoval maďarčinu aj na bohoslužbách, čo bolo príčinou svárov medzi ním a veriacimi. Dokonca počas bohoslužby prišlo k incidentu, keď organista s veriacimi po slovensky a farár po maďarsky sa v kostole prekrikovali. A práve tento jeho čin pri sčítaní ľudu bol takým popudom, že Semerovčanom pretiekol pohár trpezlivosti a farára Berényiho vyhnali z obce kameňmi.
V roku 1924 – 1928 sa uskutočnila v obci Semerovo parcelácia pôdy. V pozemkovej reforme na majetkoch Sombateliho a Gutmana, ktorých čiastky dostali aj obyvatelia Veľkých Loviec.
Okrem miestnych obyvateľov začali na pôde pracovať aj kolonisti, ktorí sa prisťahovali z Kysúc a Žiliny. Boli to rodiny Barinek, Tomaštík, Holeša, Ondrejka, Katanák, Ďurkovský, Hudek, Jamečný a Martoník. Prisťahovalci zo Žiliny: Tomaštík, Ďurkovský a Katanák, ktorí sa vrátili z Ameriky, kúpili budovu pod číslom 338, 339 a 340 nazývaný panský dvor. Ich potomkovia v týchto domoch bývajú dodnes.
V roku 1920 vzniklo v Semerove viac politických strán, organizácií a spolkov. Najväčšie politické strany boli agrárna a komunistická.
V novom Československu sa začalo s výstavbou viacerých budov. Veľký rozvoj zaznamenalo školstvo a kultúra. Konečne mohli Slováci po období maďarizácie hovoriť a učiť sa v svojej materčine. Aj v Semerove v tomto období prestavali, dobudovali a rozšírili školu.
V roku 1906 založil pisár notárskeho úradu Elek Pamer dobrovoľný hasičský zbor v obci a prvým veliteľom bol Ľudovít Trnka st.
Priemyselná výstavba v Semerove nezaznamenala veľký rozvoj.
V roku 1932 tu začal Ján Holleša s výstavbou tehelne. V roku 1934 sa začalo s výstavbou tvrdej hradskej do Čiech, ktorá sa ukončila v roku 1941. Väčšina obyvateľov boli poľnohospodárski robotníci a pracovali na 5 veľkostatkoch. Podmienky v poľnohospodárstve sa však zlepšili len čiastočne. Tento stav mal za výsledok aktivizácie sociálneho napätia a vyústil do štrajkov. V Semerove boli štrajky poľnohospodárov v roku 1924, 1929 a 1936.
Po prevrate „nežnej revolúcii“ v roku 1989 prišlo k pádu komunistického režimu. Od 1. 4. 1990 na základe celoobecnej ankety bol na plenárnom zasadnutí za tajomníka MNV zvolený Imrich Hrabovský a za predsedu MNV Ján Šima. 27. júla vstúpila obec do Združenia miest a obcí na Slovensku.
V dňoch 23.- 24. 11. 90 sa uskutočnili prvé demokratické voľby samosprávy. V priamych voľbách bol za starostu obce zvolený Imrich Hrabovský a 15 členné obecné zastupiteľstvo, ktoré zvolilo zástupcu starostu Jána Šimu. V r. 1994 komunálne voľby zvolilo 11 – členné Obecné zastupiteľstvo, starosta a zástupca starostu bezo zmeny. V r. 1998 voľby do orgánov samosprávy zvolili 11 členné obecné zastupiteľstvo a za zástupkyňu starostu bola zvolená JUDr. Helena Kontrová. Prvý rozpočet obce dosiahol v roku 1991 1,6 mil. Kčs, ktorý vzástol na rekordných 10. mil. Sk v roku 1994!
Dňa 18. 7. 1990 bola zahájená výstavba vodovodu I. a II. etapy a uskutočnil sa slávnostný výkop na privádzacom potrubí od vodojemu Veľké Lovce cez polia k budúcemu semerovskému vodojemu. V decembri bol schválený Generel plynofikácie a vznikla nádej na plynofikovanie obce. ŠM Semerovo začal so stavbou regulačky plynu z vysokého a stredný tlak, na ktorú bude napojená aj obec. Pokračuje budovanie asfaltovej cesty v uličke a pokračuje výstavba výtlačného vodovodného potrubia od vodojemu vo V. Lovciach cez pozemky ŠM k budúcemu semerovskému vodojemu.
Od vzniku samosprávy v roku 1991 musí z obecného rozpočtu plniť úlohu hlavného sponzora a prevádzkovateľa: Futbalového klubu – FC Semerovo, Dobrovoľného požiarneho zbor, Základnej školy, Materskej školy, Miestneho kultúrneho strediska, pohrebníctva, od roku 1995 Obecného zdravotného strediska.
Bola vybudovaná káblová televízia v obci aj s vlastným televíznym vysielaním na Infokanáli káblovej televízie a od novembra 1993 sa zasadanie Obecného zastupiteľstva vysiela v priamom prenose s telefonickým spojením do rokovacej sály a v roku 1994 získala obec aj licencie od Rady SR pre televízne a rozhlasové vysielanie.
Pokračovala výstavba vodojemu, GO budovy Obecného úradu, bola zahájená výstavba oplotenia cintorína, kamennej prístupovej cesty na osadu Červený majer.
Pokračovalo sa s GO Miestneho kultúrneho strediska, požiarnej zbrojnice, sochy sv. Jána Nepomuckého, zvonice, zavedenie širokouhlých filmov do kina a dokončila sa cesta na osade Červený majer /ďalej len ČM/. Zaviedlo sa do kina širokouhlé premietanie filmov.
V roku 1994 sa skolaudovala I., II. etapa vodovodu s 3,5 km privádzacím potrubím, vodojemami 2×150 m3, prívodným potrubím 750 bm a zásobovacím potrubím 3,8 km v hodnote 8,7 mil. Sk. Bol vypracovaný projekt I. etapa plynofikácie.
V tom istom roku bola skolaudovaná aj I. etapa plynofikácie v súbehu s vodou 3,89 km v hodnote 3 mil Sk !
V roku 1995 bola vybudovaná II. etapa plynovodu v dĺžke 2,5 km , plynofikovala sa kotolňa základnej školy v sume 1,2 mil. Sk s 50% príspevkom obce, prvá časť asfaltovej cesty na osade ČM. Bolo dokončené oplotenie cintorína.
Obec prispela na opravu drevenej sochy Panny Márie s Ježiškom a dala vyrobiť odliatok tejto sochy , ktorá je umiestnená na priečelí kostola.
Ďalej sa obnovilo 12 km miestnych komunikácií a chodníkov živicovým kobercom.
V r. 1996 zničené povodňou ihrisko FC.
V roku 1997 sa ukončila výstavba vodovodu v celej obci a posledná etapa rozšírenia vodovodu v dĺžke 5,1 km v hodnote 4,9 mil. Sk,. Celkové náklady na výstavbu vodovodu činili 13,5 mil. Sk za prispenia dotácií Štátneho fondu životného prostredia SR /ŠF ŽP SR/, Ministerstva financií SR, Štátneho vodohospodárskeho fondu SR a úveru obce.
III. etapa plynofikácie 3,3 km a 1,9 km prípojok v hodnote 4,9 mil. Sk, ukončila výstavbu plynovodu v celkovej hodnote 9,4 mil. Sk aj z dotácie ŠF ŽP SR a úveru obce.
V tom istom roku sa začalo s prístavbou k obecnému úradu. Ďalej to bola obnova čelnej fasády kostola, ako aj rekonštrukcia areálu FC, GO oprava kostola zo severu, GO elektrického vedenia na osade ČM.
V rokoch 1998 – 99 bola uskutočená plynofikácia MKS za 750 tis. Sk, zdravotného strediska za 215 tis. Sk a materskej školy za 357 tis. Sk a rekonštrukcia rímkat. kostola a domu smútku.
Na sviatok Nanebovzatia Panny Márie 13. augusta 2000, bola i naplánovaná vysviacka nového zvona a zvonice pri rímskokatolíckom kostole, ktoré je spoločným dielom Obecného zastupiteľstva, rímskokatolíckeho farského úradu , občanov, rodákov a veriacich.
Semerovčania sa rozhodli vybudovať zvon a zvonicu na základe informácie z kanonickej vizitácie z roku 1780. V nej sa uvádza, že v Semerove už v roku 1712 pri novobudovanom kostole stála drevená zvonica s malým zvonom. O jej ďalšom osude nie sú žiadne záznamy, len skutočnosť, že v Semerove nebola v neskoršom období pri kostole zvonica.
Inšpiráciou boli hneď dve významné udalosti v jednom roku. Obec si pripomína 790. výročie prvej písomnej správy z roku 1210, ktorá pojednáva o dare Ostrihomského arcibiskupa Jána, ktorý kustódovi Michalovi daroval kostol sv. Michalav obci s troma kaplnkami patriacim “ Eccl. S. Michaelis de villa Scemera „……, druhým je neopakovateľné šťastie, že výročie obce je práve v novom Míléniu 2000.
O stavbe rozhodlo Obecné zastupiteľstvo v decembri v roku 1999, v apríli roku 2000 bol dodaný projekt. Základy sa budovali v júni , stavbu dodali a začali montovať 7. augusta 2000!
Text na zvone znie:“ Ku cti Panny Márie Nanebovzatej venujú s vďačnosťou veriaci a občania obce v roku Veľkého Jubilea 2000 a 790. výročia obce.“
Zvon a zvonicu vysvätiť arcibiskup Bratislavskotrnavskej arcidiecézy MONS. Ján Sokol, metropolita Slovenska, ktorý celebroval slávnostnú svätú omšu v rímskokatolíckom kostole za asistencie bývalého farára v Semerove v.d. Alojza Gubalu a miestneho farára v.d. Jozefa Ščepku, za účasti veľkého počtu veriacich, hostí a tých, ktorí sa podieľali na vyhotovení tohto diela, predstaviteľov samosprávy a ďalších obyvateľov Semerova a okolia. Starosta obce vyjadril úprimné poďakovanie, že MONS. Ján Sokol arcibiskup a metropolita prijal skromné pozvanie starostu v mene všetkých Semerovčanov a ich spoločné úsilie a snaženie umocnil svojou prítomnosťou.
Semerovčanov toto krásne dielo spája do spoločných akcií, veď o ďalších 5 rokov dajú odliať do zvonice malý zvon a v roku 2010 z príležitosti 800. výročia prvej písomnej správy o obci veľký zvon.
Čo trápilo našich predkov
Nákazlivé choroby:
Najväčšie nebezpečenstvo pre obyvateľov predstavovali infekčné, nákazlivé choroby, ktoré sa rýchlo šírili a mali za následok veľkú úmrtnosť. Hygiena v tomto období bola na veľmi nízkej úrovni. Nebolo dostatok nezávadnej pitnej vody. Jedna z najobávanejších takýchto infekčných chorôb bola c h o l e r a. Začala sa 15.8.1831 a skončila 28.9.1831, a za toto obdobie zomrelo na ňu 22 mužov, 17 žien a 6 detí. Spolu 45 obyvateľov. Cholera sa vyskytla v menších rozmeroch skoro každý rok. V roku 1835 na ňu zomrelo 6 ľudí.
Ďalšia väčšia epidémia cholery bola koncom roka 1848. Začala sa 17.12.1848 a začiatkom roka 1849 nadobudla väčšie rozmery, keď na ňu zomrelo 27 Semerovčanov.
Najväčšia cholerová epidémia v Semerove začala 25. septembra 1866, keď kaplán Ignác Polakovič zaopatroval chorého a zistil, že má choleru. V dedine zavládol veľký strach, ľudia sa báli jeden druhého. Do 17. októbra zomrelo na túto zákernú chorobu 9 mužov, 9 žien a 22 detí, spolu 40 ľudí. Cholera si vybrala svoju daň medzi najchudobnejším, pospolitým ľudom. V kaštieli zomrela na choleru iba 1 osoba.
Po ukončení epidémie na znak vďaky, že si nevyžiadala viac obetí, bola v kostole ďakovná sv. omša dňa 28. októbra, na ktorej sa spievalo Teba, Boha chválime !
V Semerove v roku 1833 zomrelo na kiahne 19 ľudí. Väčšinou detí. V roku 1874 to bolo 15, ale nižšia úmrtnosť sa vyskytovala každý rok.
Našich predkov trápili aj ďalšie infekčné choroby. Napríklad t ý f u s, ktorý si vyžiadal každoročne niekoľko obetí. V roku 1865 naň zomrelo 5 ľudí, 1867 to bolo 6, 1873 to bolo 7, 1874 6 a v roku 1871 podľahol tejto chorobe aj farár Ján Zaklukál.
Živelné pohromy
V roku 1838 a ďalšie asi 2 roky bolo tak sucho, nielenže bola slabá úroda, ale podľa pána farára toto sucho spôsobilo, že mu uhynulo od sucha tristo oviec. 24. mája 1866 bola taká zima, tak mrzlo, že všetko bolo na poli zničené. Veľmi veľká zima bola aj v roku 1929 od 1. do 3. januára.
V roku 1866 požiar zasiahol semerovský kostol, v ktorom zhoreli lavice. Na nové lavice, ktoré dali urobiť, prispel primas Ján Šimor.
14. decembra 1868 horela fara. Chytila sa od susedného domu, ktorý zhorel z nedbalosti. Obnova poškodenej farskej strechy stála 1200 zlatých.
V auguste 1964 bola v Semerove veľká povodeň v dôsledku prietrže mračien. Zvyčajne malý potôčik sa zaplnil vodou stekajúcou zo svahov a jeho prudká voda pretrhla hrádzu vodnej nádrže a úplne ju zničila.
Veľké záplavy boli aj 12. júna 1979 , ktoré sa opakovali aj v roku 1988, keď voda po prietrži mračien sa valila hlavnou cestou pri škole na Surovine ako rieka. Následne od 15. augusta do 5. novembra, t.j. 80 dní nepršalo.
Ostatná povodeň bola 13. mája 1996, keď od veľkého lejaku trvajúceho 5 hodín spadlo cca 104 mm zrážok a voda, inak v malom potoku, vystúpila z koryta až na 2,8 m, úpnene zničila ihrisko FC a zaplavilo dom J. Kliskej.
Historické názvy obce
Pôvod názvu obce Semerovo je rôzne vysvetlený. Profesor Ján Stanislav odvodzuje jej názov zo slovenského osobného mena Se /D/ mera. (1)
Názvy obce od najstarších čias vo vybraných písomných archívnych dokumentoch:
1210 – Scemera,
1237 – 1240 – Scemet,
1247 – Scemera,
1247 – Scemura, Scemera,
1339 – Zemere,
1464 – Kyszemere,
1495 – Zemele,
1497 – Semered,
1562 – Zemere,
1775 – Szemere,
1785 – Szemere,
1786 – Semere,
1851 – Semer,
1920 – Semer,
Szemere, Komáromszemere, za maďarskej okupácie.
1927 a od oslobodenia 1945 – Semerovo.
